Sojuz 1

Sojuz 1

Údaje o misii
Názov misie:	Sojuz 1
COSPAR ID:	1967-037A
Kozmická loď:	Sojuz 7K-OK (výr. č. 4)
Nosná raketa:	Sojuz 11A511 (výr. č. U15000-04)
Volací znak:	Рубин (Rubin – rubín)
Posádka:	1
Kozmodróm (rampa):	Bajkonur (Pl. č. 1)
Štart:	23. apríl 1967, 00:35:00,100 UTC
Pristátie:	24. apríl 1967, 03:22:52 UTC 40 km východne od mesta Novoorsk v Rusku 51°21′41″S 59°33′44″V
Trvanie:	1 deň, 2 hodiny, 47 minút, 52 sekúnd
Počet obehov:	18
Apogeum:	219,8 km
Perigeum:	199,2 km
Doba obehu:	88,56 minút
Inklinácia:	51,66°
Hmotnosť:	6 450 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
Vladimir Komarov
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia Sojuz 2
Kozmonautický portál

Sojuz 1 (rus. Союз-1) bol sovietsky pilotovaný kozmický let v rámci programu Sojuz. Vyštartoval 23. apríla 1967 s jedným kozmonautom na palube, plukovníkom Vladimirom Komarovom. Bol to prvý let kozmickej lode Sojuz s posádkou. Let sprevádzali technické problémy a Komarov zahynul pri náraze návratového modulu do zeme v dôsledku poruchy padáka. Išlo o prvú smrteľnú nehodu počas letu v histórii kozmických letov s ľudskou posádkou. Pôvodný plán letu bol zložitý a zahŕňal stretnutie a spojenie so Sojuzom 2 a výmenu niektorých členov posádky pred návratom na Zem. Po problémoch Sojuzu 1 bol štart lode Sojuz 2 zrušený.

Posádka

• Vladimir Komarov (2), veliteľ †

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádka

• Jurij Gagarin, veliteľ

Prípravy na let

V roku 1967 bol nevyhlásený súboj o Mesiac medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi v plnom prúde. Vývoj novej kozmickej lode prebiehal vo veľkej rýchlosti. Na rozdiel od iných predchádzajúcich typov kozmických lodí s ľudskou posádkou, Vostok a Voschod, neboli bezpilotné testovacie lety lodí Sojuz nikdy celkom úspešné – na všetkých sa vyskytli problémy. Záložným kozmonautom pre Sojuz 1 bol Jurij Gagarin. Pretože si bol vedomý dizajnových problémov a veľkého politického tlaku politbyra, údajne sa snažil „vyhodiť“ Vladimira Komarova z letu vediac, že sovietski lídri nebudú riskovať národného hrdinu pre tento let.

Pôvodné plány počítali aj so štartom Sojuzu 2 s troma kozmonautmi, Valerijom Bykovským, Jevgenijom Chrunovom a Alexejom Jelisejevom, hneď na druhý deň a pre Chrunova s Jelisejevom bol naplánovaný výstup do otvoreného vesmíru a prechod na Sojuz 1.

Priebeh letu

Večer pred štartom Vladimir Komarov prerušil jednu z tradícií, ktoré kozmonauti dovtedy dodržiavali. Na kozmodróme Bajkonur sa uložil k spánku v novom hoteli Kozmonaut, namiesto domčeka, kde trávil noc pred svojím štartom Jurij Gagarin a jeho nasledovníci. Väčšinu večera a noci stál pod oknom jeho hotelovej izby kozmonaut Alexej Leonov a snažil sa odkláňať dopravu na ulici, aby sa Komarov mohol nerušene vyspať. Kvôli štartu, naplánovanému na skorú rannú hodinu musel Komarov svoj režim upraviť tak, aby vstával okolo polnoci miestneho času. Veľmi skoro ráno 23. apríla 1967 autobus priviezol Komarova a Gagarina na štartovaciu rampu. Komarov mal oblečený ľahký vlnený odev, Gagarin svoju uniformu.

Vladimir Komarov na sovietskej poštovej známke z roku 1964

Sojuz 1 vyštartoval presne podľa plánu 23. apríla 1967 o 03:35:00,100 moskovského času (05:35:00,100 miestneho času a 00:35:00,100 svetového času) pomocou nosnej rakety Sojuz z kozmodrómu Bajkonur na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Kozmická loď bola navedená na obežnú dráhu Zeme vo výške 199,2 – 219,8 km nad povrchom. Agentúra TASS priniesla o štarte správu, ktorá nadchla domácich aj zahraničných pozorovateľov, ktorí si všimli, že na rozdiel od predchádzajúcich sovietskych kozmických letov dostala hneď prvá loď v sérii číslo. Let bol totiž označený ako Sojuz 1. Išlo o náznak, že sa blíži štart druhej lode. Krátko po štarte Sojuzu 1 sa však začali problémy, keď sa neotvoril jeden slnečný panel, čo viedlo k zníženiu dodávok elektrickej energie pre systémy kozmickej lode. Loď mala kvôli tomu problémy so stabilizáciou a Komarovovi zároveň komplikovali ručné manévrovanie problémy s detektormi orientácie. Počas 13. obletu Zeme Komarov hlásil: „Mám ťažkosti s ovládaním kabíny. Je to diabolský stroj! Na čo siahnem, to nefunguje!“ V priebehu 14. obletu zlyhala aj palubná klimatizácia. Rozhodlo sa, že let sa ukončí predčasne a pripravovaný štart Sojuzu 2 bol zrušený. Fámy o tom, že posádka druhého Sojuzu sa pripravovala na opravu solárneho panela Sojuzu 1, ale silný dážď na Bajkonure znemožnil jej štart, sa nezakladajú na pravde.

Komarovovi sa podarilo ručným manévrovaním správne zorientovať loď a vďaka tomu bol na 19. oblete Sojuz 1 úspešne navedený na zostupnú dráhu. Po návrate do atmosféry sa však v záverečnej fáze zostupu kvôli problému s tlakovým senzorom neotvoril hlavný padák a záložný sa pri manuálnom otvorení zamotal, čo viedlo k nekontrolovanému pádu. Návratový modul dopadol 24. apríla o 06:22:52 moskovského času (03:22:52 svetového času) vo veľkej rýchlosti do ruskej stepi, pričom sa kabína roztrieštila a Komarov bol na mieste mŕtvy. Miesto dopadu sa nachádzalo 3 km západne od dediny Karabutak a 40 km východne od mesta Novoorsk v Orenburskej oblasti. Skazu dokončili raketové motorčeky na tuhé palivo, ktoré sa mali spustiť asi meter nad zemou a zbrzdiť tak pristátie. Pred pristátím sa mal odhodiť tepelný štít, pod ktorým boli skryté. Ten ale zostal na svojom mieste a motorčeky pri náraze do zeme zapálili zvyšky kabíny.

Dôsledky

Prvý obelisk na mieste nehody odhalený 11. júna 1967

Dodnes sú rozšírené fámy, podľa ktorých Komarov počas zostupu (pádu) preklial konštruktérov a letovú obsluhu, ale s veľkou pravdepodobnosťou sa nezakladajú na pravde. Objavili sa tiež správy, že Komarov viedol srdcervúci rádiový rozhovor s manželkou Valentinou a dokonca aj s predsedom Rady ministrov ZSSR Alexejom Kosyginom, ktorý ho označil za hrdinu. Americká sledovacia stanica v Turecku vraj zachytila „Komarovove predsmrtné výkriky“. Sú to všetko nezmysly a bulvárne fantázie. Od okamihu, kedy sa uvoľnil záložný padák, trvalo ešte pár sekúnd, kým mohol Komarov zaznamenať, že sa deje niečo veľmi vážne, že kabína padá príliš rýchlo. A potom mu zostávala nanajvýš necelá minúta do osudového nárazu.

Komarov mal 26. apríla štátny pohreb a bol pochovaný pod kremeľský múr na Červenom námestí v Moskve. Niektoré správy (vrátane knihy Alana Sheparda a Deka Slaytona Moon Shot) uvádzali, že letoví kontrolóri mu počas pokusu o pristátie povedali, že sa mu dostane takej pocty, čo je tiež nepravdepodobná fáma. Neskoršia inšpekcia kozmickej lode Sojuz 2 ukázala, že aj táto mala rovnaký problém s padákom, čo by viedlo k smrti všetkých štyroch kozmonautov, ak by sa let predsa len uskutočnil. Pôvodný plán letov Sojuz 1 a 2 bol neskôr uskutočnený Sojuzom 4 a 5.

Ešte pred štartom odhalili konštruktéri na kozmickej lodi vyše 200 dizajnových chýb, ale vládni predstavitelia si let vynútili, aby si Sovietsky zväz udržal vedenie pred Spojenými štátmi vo vesmírnych pretekoch a dostal sa ako prvý na Mesiac. Problémy Sojuzu 1 nakoniec oddialili štart Sojuzu 2 a 3 až do 25. októbra 1968. Toto 18-mesačné zdržanie a následná explózia nosnej rakety N-1 letiacej bez posádky, 3. júla 1969, definitívne pochovala sovietske plány vysadiť kozmonauta na Mesiaci. Prvý obelisk na mieste nehody Sojuzu 1 bol odhalený 11. júna 1967. Komarova okrem iného pripomínajú dva pamätníky zanechané na povrchu Mesiaca. Jeden v Tranquility Base, mieste pristátia prvých ľudí na Mesiaci počas misie Apollo 11. Druhým je hliníková soška Fallen Astronaut a pamätná tabuľa, ktorú zanechali na Mesiaci astronauti Apolla 15.

Pozri aj

• Kozmické havárie

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sojuz 1

Externé odkazy

• Sojuz 1 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Sojuz 1 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)

Predchádzajúca misia: –

Program Sojuz

Nasledujúca misia: Sojuz 2